Prijatie
pre každú
rodinu
Aké to je byť jeho mamou?
Ranný beh
Je nedeľné ráno a ja pomaly bežím mestom. Nie, nie som ozaj žiaden veľký atlét. Bežím si len tak „z nohy na nohu“ a priznávam, že pod zámienkou zdravého životného štýlu sa skôr jedná o ukradnutie si krátkeho intenzívneho času pre seba.
Je to môj nevinný útek z pravidelného víkendového frmolu. Relax pred tým, ako znova zvediem boj o vypnutie rozprávky v telke, z ktorej zvukových efektov mi ide už teraz hlava prasknúť. Pár súkromných minút, než začneme s manželom naháňať malé deti do kúpeľne a vyháňať tie veľké definitívne z postele, aby sme sa na obed k starým rodičom dostavili aspoň v relatívne slušnom čase.
Mojich nedeľných 30 minút v tichu, keď som to len ja … a potom môžem byť opäť aj matka, manželka…
Park, do ktorého som vbehla, zíva prázdnotou a ja mám možnosť sústrediť sa na svoje myšlienky, rannú vôňu prírody, pravidelnosť svojho dychu. V tom v diaľke začujem hlasný detský plač. Ako bežím bližšie, zbadám osamelú dvojicu. Je to matka s dieťaťom. Chlapcom. Nie je už celkom malý, môže mať tak 8. Napriek tomu plače, nie vlastne on neplače, ale kričí ako môj syn, keď u neho vrcholilo obdobie vzdoru. Vrieska, zakrýva si uši rukami a kýve sa zo strany na stranu. Matka ho prehovára, prosí, aby šiel ďalej, no on nereaguje. Nežne sa ho dotýka, no chlapec ju reflexne udrie po ruke, ďalej si stláča uši a kričí. Hľadám zdroj jeho nepohody, ale v parku nie je ozaj nikto okrem nás. Možno mu vadia psi štekajúce v diaľke? Alebo len chce ísť inou cestou než jeho mamka potrebuje ísť?
Vnímam zúfalstvo v očiach tej ženy. Smútok a bezmocnosť. Keď sa nám stretnú pohľady, rýchlo sklopí zrak. Hanbí sa? Aký to musí byť pocit nevedieť upokojiť vlastné dieťa? Je toto dôvod, pre ktorý sú v parku v čase, keď väčšina detí ešte pije doma ranné kakao? Aby nikoho nestretli v momente, keď ten „stav“ na neho príde? Alebo sú vonku preto, aby v dome jej syn nikoho v nedeľné ráno nerušil? Je mi jej veľmi ľúto.
Aké to môže byť, byť matkou tohto dieťaťa?
Som psychologička a bohužiaľ až veľmi dobre viem, aké rôznorodé pocity môže táto žena zažívať preto, že má syna s diagnózou Autizmus. Počula som už desiatky príbehov zúfalých rodičov, pre ktorých je taká obyčajná vec ako nákup v potravinách alebo návšteva detského ihriska nočnou morou. O dovolenke v hoteli môžu z dôvodu problémového správania ich dieťaťa len snívať.
Títo rodičia zostávajú príliš často zatvorení vo svojich bytoch, izolovaní od priateľov a von chodia len skoro ráno keď je šanca stretnúť iných ľudí minimálna.
Chodia od odborníka k odborníkovi, hľadajú pomoc, no málokto z nás im vie skutočne pomôcť v ich každodennom bežnom živote…
Ako psychologička počúvam o pocitoch unavených matiek, ktorých deti trpia poruchami spánku a spia len pár hodín denne. Alebo tiež poruchami príjmu potravy – keď napríklad zo všetkého možného aj nemožného, čo svet gastra v dnešnej dobe ponúka, si vyberú pre seba iba pribináčik a jablkový džús. A budú ho jesť každý deň. Ozaj, nesrandujem. Deň čo deň.
Stretávam matky detí, ktoré si nemajú ako oddýchnuť, lebo ich deti im žiadna škôlka nevezme. Alebo ak, tak len na pár hodín. Počúvam o vyčerpaných otcoch, z ktorých sa stávajú jediní živitelia rodiny…
Nie, ja v žiadnom prípade tú ženu v parku nesúdim a viem, že sa nemá za čo hanbiť. No jej prítomnosť v parku ma núti neustále rozmýšľať nad tým ako jej pomôcť.
Ako vieme v každodennosti pomôcť matkám detí so zdravotným znevýhodnením?
Simona Šimková
