Deň paniky

Po včerajšom tradičnom MDŽ som dnes v kalendári objavila Deň paniky. 

Hm.. zamýšľam sa, z čoho ja zvyknem panikáriť?

 

Priznám sa, že v osobnom živote sa aktuálne cítim úplne safe a pocity ohrozenia nezažívam. Mám po svojom boku milujúceho múdreho a úspešné muža, zdravé deti. 

 

V pracovnej oblasti je to však iné. Tam sa cítim doslova PODESENE na dennej báze... 

Vyštudovala som psychológiu a od skončenia školy pracujem plus mínus bez prestávky v téme vývinových porúch detského veku. Počúvam príbehy rodičov, ktorí hľadajú cestu ako pomôcť svojim deťom na spektre neurovývinových porúch dostať sa takpovediac "on the track", aby mohli funkčne žiť. Nie len ich deti, ale aj oni sami. Oni ako rodina. 

 

Neurodiverzita – to, že naša spoločnosť je a bude čím ďalej tým viac neurodivergentná, nie je pre mňa len nový pojem, ktorý sa našťastie začína pomaličky objavovať už aj v našom slovenskom slovníku. 

Je to každodenná realita ľudí, ktorí ku mne prichádzajú v obavách, no s veľkou dôverou,  že ich deťom ako odborníčka na tému vývinu dieťaťa spolu s mojimi kolegami pomôžeme. 

 

Na základe celosvetových štatistík má 10-12 % detí vo veku od troch do 17-ich rokov diagnostikovanú neurovývinovú poruchu. 10-12 % detí aj na Slovensku, ktorých rodičia hľadajú cestu, ako optimálne podporiť ich vývin. Lebo si pre nich prajú dobrú budúcnosť. 

 

Čo im vieme ponúknuť? 

 

V prvých troch rokoch života, keď je miera plasticity mozgu najvyššia a celý západný svet poskytuje EARLY INTERVENTION, my neponúkame takmer nič. Aspoň nič evidence based. Od troch do šiestich rokov, opäť nemáme nič - INKLUZÍVNE materské školy systémovo neexistujú a tie bežné deti s vývinovými poruchami neprijmú...

A tak v šiestich rokoch 10-12 % detí začína cestu povinnou školskou dochádzkou tak, že nám odborníkom je jasné, že na jej konci rozhodne nie je svetlá budúcnosť. 

 

NA SLOVENSKU ICH NEPRIPRAVÍME NA TRH PRÁCE. Neumožníme im prispievať do HDP. Pozeráme sa na to, ako dospelí s poruchami vývinu rôznej miery a závažnosti ostávajú prinajlepšom na dennom pobyte v domovoch sociálnych služieb alebo proste len doma. S mamou, ktorú sme mimochodom z trhu práce tiež vylúčili - veď kto sa postará o dieťa s vývinovou poruchou lepšie než mama...

Ako bude vyzerať naša spoločnosť o 20 rokov, keď my ako štát, my ako jeho bežní obyvatelia a my ako odborníci - necháme tieto rodiny bez reálnej evidence based pomoci? Z toho ja mám PANIKU a nie len v Deň paniky...

Táto obava a priznávam taktiež kusisko profesionálneho zahanbenia mi dáva DRIVE viesť neziskovú organizáciu.  

Aby sme sa spolu s mojimi kolegami pokúsili túto slovenskú beznádej zmeniť. Aby sme cez príklady dobrej praxe presvedčili našu monokultúrnu spoločnosť, že tá cesta dieťaťa môže vyzerať aj inak než sme zvyknutí... a, že každý, ozaj každý môže byť pre našu  krajinu prínosom, ak nájdeme spôsob ako.

 

Ak namiesto paniky, začneme už konečne, ale ozaj zodpovedne hľadať.  

Simona Šimková