Darujte svoje 2 % CVI Košice, n. o. ĎAKUJEME. zobraziť viac

Inklúzia

Slovo, ktoré na mňa v poslednom období vyskakuje z každého príspevku na facebooku, z každej reportáže. Slovo, ktoré som pred 10-timi rokmi nepoznala a vôbec nerozmýšľala nad jeho významom, a predsa som ho hľadala.

Rozmýšľam prečo. Čo pre mňa reprezentuje? Akú predstavu o svete pre mňa nesie?

Keď ho vyslovím, automaticky vidím pred sebou tváre ľudí, detí aj dospelých. Zdravých aj chorých, šťastných aj hľadajúcich šťastie, úzkostných, úzkostlivých, nebojácnych, agresívnych, fyzicky krásnych aj nepekných – rôznych. Každá tvár predstavuje príbeh, ktorý som počula či už v práci alebo v osobnom živote. Príbeh, ktorý vo mne ostal a rezonuje a vracia sa mi v rôznych súvislostiach. Príbeh hľadania prijatia. Hľadania pochopenia vlastnej jedinečnosti. Príbeh, v ktorom vnímam túžbu po akceptácii toho, kto som, aký som a aké jedinečné potreby mám. Jedinečné? Jedinečné, no predsa celkom univerzálne. Chcem byť milovaný. Chcem k niekomu patriť. Chcem niekam patriť. Chcem byť schopný prispieť k dianiu sveta. Chcem byť pre niekoho niekým. Mať niekoho, kto si všimne, ak mi niečo chýba a bude neúnavne hľadať spôsob, akým ma podporiť.

Ako zabezpečiť naplnenie týchto potrieb? Ako to spraviť, aby bol počutý každý hlas každého človeka. Má ozaj každý človek právo túžiť po láske, po prijatí, právo prináležať k niečomu a niekomu?

Som hlboko presvedčená, že áno.

Vychovali ma v presvedčení, že silnejší majú pomáhať slabším. Ale kto je silný a kto slabý?

Vlastne, každý je niekedy silný a inokedy slabý a každý aspoň niekedy potrebuje pomoc…

A preto inklúzia nie je pre mňa len módne slovo. Je to slovo, ktoré som tak dlho hľadala. Slovo pre ktoré som sa šla študovať psychológiu, aj keď som ani sama dobre nevedela prečo. Inklúzia je odpoveďou na to, ako brať ohľad na potreby každého jednotlivca a pritom sa nebáť, že na moje potreby nebude brať ohľad nikto.

INKLÚZIA JE PRE MŇA VERZIA KRAJŠIEHO SVETA. VÍZIA LÁSKAVEJŠÍCH, CITLIVEJŠÍCH, OHĽADUPLNEJŠÍCH ĽUDÍ, PESTROFAREBNÝ OBRAZ S USMIEVAJÚCIMI SA TVÁRAMI.

Často sa obávam, že na Slovensku tú inklúziu nedáme. Že je pre nás už neskoro, že sme príliš ponorení do sveta vlastných túžob, než aby sme sa dívali do tvári ľudí okolo nás. Bojím sa, že raz prídem o nádej a ešte viac sa bojím, že o tú nádej prídu moje deti.

No ešte to nevzdávam a stále hľadám spôsoby, ako po nej neprestať túžiť. Lebo ma učili aj to, že kde je vôľa, tam bude aj cesta. A ja po tej ceste rozhodne nekráčam sama.

Celý môj tím SCŠPP Komenského 3 KošiceCVI Košice, n.o. – ďakujem vám, že sme v tom spolu.

 

Simona Šimková

1 2 >